Antropologička Micaela di Leonardo v roku 1987 pomenovala druh práce, ktorý dovtedy nemal meno. Posielanie pohľadníc, pamätanie si narodenín, telefonáty s tetami, organizovanie rodinných osláv a sviatkov. Nazvala ho kin work, príbuzenská práca: všetko, čo drží rozvetvenú rodinu pokope. V jej výskume ju niesli prevažne ženy a takmer nikto ju nepovažoval za prácu.
Dnes ju môže niesť ktokoľvek z partnerov. Jedno sa však nezmenilo: najviac jej je v decembri. A najmenej ju vidno práve vtedy.
Čo všetko obnášajú Vianoce
Keď sa povie „pripraviť Vianoce“, väčšina ľudí si predstaví stromček, koláče a nákup darčekov. To je viditeľná časť. Pod ňou je oveľa viac:
- komu kúpiť darček, aký, za koľko, a nezabudnúť na pani učiteľku, trénera a susedov,
- kedy a ku komu sa ide na návštevu a kto sa urazí, ak sa nepôjde,
- čo sa bude jesť na Štedrý večer, kto čo napečie a čo treba objednať vopred,
- vianočná besiedka, kostým, darček pre spolužiaka na triedne Vianoce,
- pohľadnice, telefonáty, odkazy pre príbuzných, ktorí sú ďaleko,
- a po sviatkoch: upratovanie, vrátenie nevhodných darčekov, poďakovania.
Každá z týchto vecí je malá. Spolu tvoria projekt, ktorý trvá šesť týždňov a v ktorom si niekto musí pamätať stovky detailov. Ak ich pamätá len jeden človek, december pre neho nie je sviatočný, ale vyčerpávajúci.
Prečo to ten druhý naozaj nevidí
Partner, ktorý v decembri „pomáha“, nemusí byť ľahostajný. Vianočné prípravy prichádzajú raz za rok a väčšina ich práce prebieha v hlave toho, kto ich organizoval aj minulý rok. Ten má vzor, zoznam a pamäť. Ten druhý vidí len koniec: darčeky pod stromčekom a plný stôl. Úsilie, ktoré tomu predchádzalo, často naozaj nevidí.
Pre toho, kto Vianoce nesie, je to dvojnásobne ťažké. Okrem samotnej práce cíti aj osamelosť. Všetci sa tešia a len jeden človek má v hlave zoznam, ktorý nikto iný nepozná.
Ako si Vianoce rozdeliť
Začnite v novembri. V decembri už je neskoro, vtedy sa už nerozdeľuje, ale hasí. Sadnite si na hodinu a spíšte všetko, čo vaše Vianoce obnášali minulý rok. Ten, kto ich organizoval, bude prekvapený, koľko toho je. Ten druhý tiež.
Najprv škrtajte. Pri každej položke sa opýtajte: chýbalo by to niekomu? Siedmy druh koláčov, pohľadnice pre známych, s ktorými ste sa nevideli desať rokov, tretia návšteva za jeden deň. Čo nikomu nechýba, môže zmiznúť. Menej Vianoc často znamená lepšie Vianoce.
Rozdeľte po oblastiach, nie po úkonoch. Namiesto „kúp darček pre babku“ si rozdeľte celé oblasti: darčeky, jedlo, návštevy, deti a škola. Kto má oblasť na starosti, myslí na ňu celú. Vymyslí, nakúpi, zabalí, spýta sa na veľkosť. Nepotrebuje pokyny.
Pridajte rozpočet a termín. Pri každej oblasti sa dohodnite, koľko sa môže minúť a dokedy má byť hotová. Dohoda s jasnými hranicami ušetrí desiatky otázok typu „môžem kúpiť toto?“ a „už máš?“.
Tradície, ktoré nikto nechce
Pri plánovaní narazíte aj na tradície. Niektoré sú vzácne a stoja za každú námahu. Iné sa udržiavajú len preto, že sa „vždy robili“, a ten, kto ich nesie, ich v skutočnosti nemá rád.
Opýtajte sa jeden druhého a pokojne aj detí: čo je pre teba na Vianociach najdôležitejšie? Odpovede bývajú prekvapivé. Deťom väčšinou viac záleží na spoločnom večere s hrami ako na desiatich druhoch pečiva. A niektoré tradície môžu prejsť na toho, komu na nich naozaj záleží.
Štedrý večer, keď sedíte obaja
Predstavte si Štedrý deň, keď všetko nie je na jednej hlave. Jeden z vás má na starosti večeru, druhý darčeky a program pre deti. Obaja ste unavení, ale ani jeden z vás nemusí bežať po byte a kontrolovať zoznam, ktorý pozná len jeden z vás.
Večer potom sedíte pri stole spolu. Nie jeden pri stole a druhý v kuchyni. To je možno najväčší darček, ktorý si môžete dať: Vianoce, ktoré si užijú všetci, vrátane toho, kto ich roky organizoval sám. Skutočný oddych počas sviatkov nevznikne tým, že sa nič nerobí. Vznikne tým, že sa práca rozdelí.
Ak používate Family Fair Play, vianočné úlohy si môžete zapísať ako ročné s prvým termínom pred sviatkami. Na svojich vlastníkov počkajú celý rok a ukážu sa až vtedy, keď sú na rade.