Sedemročná Ema sedí v nedeľu popoludní na koberci a rozdeľuje prácu medzi plyšákov. Každému dáva lístok a svojím vážnym hlasom oznamuje: medveď vynáša smeti každý utorok, zajac varí obed a korytnačka polieva kvety. Potom si vezme do ruky sovu. „A sova všetko pamätá,“ povie. „Sova hovorí ostatným, čo majú robiť.“
Rodič, ktorý ju z kuchyne počúva, sa spýta, ako to sova robí. „No predsa,“ odpovie Ema bez zaváhania, „pozerá sa, čo treba, a potom to všetkým povie. Aj to, kedy je utorok.“
Dieťa tu nehrá nič vymyslené. Presne tak funguje svet, ktorý každý deň vidí, a prenieslo ho na plyšovú firmu do detskej izby.
Čo dieťa z dverí kuchyne zachytí
Psychológ Albert Bandura ukázal v 60. rokoch minulého storočia na sérii experimentov, že deti napodobňujú správanie dospelých, ktoré pozorujú, a to aj vtedy, keď im nikto nepovedal, aby to robili. Netreba z toho robiť zákon, ktorý určuje, kým sa dieťa stane. Stačí si všimnúť, že dieťa sa učí aj z toho, čo sa mu nikdy nevysvetlí.
V domácnosti vidí dieťa štyri veci, a každú si odloží ako samozrejmosť.
Kto si všimne, že niečo treba. Dieťa nevidí len to, kto varí. Vidí aj to, kto vie, že došla múka, kto pamätá na návštevu u lekára a kto sa pýta „kde je moja taška?“ a kto odpovedá. Ak je to stále ten istý dospelý, dieťa sa naučí, že pamätať patrí jednému človeku. Hotovú vec vidí, no neviditeľná práca za ňou ostáva neviditeľná aj pre neho.
Či sa práca robí otvorene, alebo potichu. Dieťa, ktoré nikdy nepočuje „zapisujem si, že Samkovi treba nové tenisky“, nemá šancu zistiť, že plánovanie existuje. Vidí hotovú vec, nie cestu k nej.
Čo sa stane, keď je dospelý unavený. Dá sa o tom hovoriť, alebo sa unavený dospelý zatvorí do mlčania? Dieťa z toho vyčíta, či únava smie byť pomenovaná a či sa po nej dá žiadať pomoc.
Ako sa dospelí dohodnú. Hádka pri umývačke ho naučí, že spor o prácu je súboj o víťaza. Pokojná veta „túto beriem ja“ ho naučí niečo iné.
Poctivý limit
Ako sa vaše deti naučia deliť prácu vo vlastných domovoch o dvadsať rokov, nik nevie povedať vopred a sľubovať to by bolo nepoctivé. Medzi tým, čo dieťa vidí, a tým, čo urobí ako dospelé, vedie dlhá cesta s množstvom iných vplyvov: priateľmi, partnerom, školou, charakterom. Môžeme len povedať, že dieťa sa učí vždy, a že obraz, ktorý mu dávate, je jeden z najpočetnejších, aké má.
Nepotrebujete prednášky
Dobrá správa je, že nič z toho nevyžaduje poučovanie. Deti na vysvetľovanie nereagujú dobre, ale na príklad áno. Pomôžu štyri malé veci.
Hovorte nahlas, čo robíte v hlave. „Pozerám sa, či sme na budúci týždeň doma, lebo treba objednať lekára.“ Jedna veta urobí z plánovania niečo, čo sa dá vidieť. Dieťa, ktoré to počuje, objaví aj to, čo predtým nevidelo: že každá úloha má tri fázy, všimnutie, rozhodnutie a vykonanie, a vidno z nich zvyčajne len tú poslednú.
Dajte dieťaťu celú úlohu, nielen jej koniec. Nie „pomôž mi s kvetmi“, ale „kvety sú tvoje: ty vieš, kedy sa polievajú, a ty ich polievaš“. Pocit vlastníctva úlohy sa učí len pri úlohe, ktorá je naozaj vaša.
Nechajte ich vidieť, ako sa dohodnete. Nie každú hádku, ale aj opravu po nej. „Predtým som to povedal ostro, mrzí ma to. Skúsme to rozdeliť inak.“ Dieťa sa učí, že dohoda je zručnosť, a nie zákon prírody.
Nechajte oddych viditeľný. Dospelý, ktorý si hovorí „teraz mám hodinu pre seba“ a nikto mu nevolá, ukazuje, že oddych nie je lenivosť. Dieťa, ktoré denne vidí rodiča, ktorý nikdy nesadne, sa naučí, že odpočívať je podozrivé.
Čo si z toho odnesie sova
Ema o týždeň dopĺňa svoju firmu. Na každý lístok napísala dátum a sova dostala pomocníka: zajaca, ktorý si utorok zapamätá sám. „Aby sova nemusela všetko,“ vysvetľuje. Nikto jej to nenavrhol. Videla doma, že sa to dá aj tak.